I.Kapitola

„Bola tma. Všade bola tma. Predné reflektory nášho auta osvetľovali cestu pred nami, ale nedosvietili na viac než sto alebo sto dvadsať metrov. Mike sa ma neustále niečo vypytoval. Najprv na starkú, moju mamu. Ako to, že umrela skôr, než ju mohol stretnúť. Zjavne bol ovplyvnený otcovými rečami. Keď sme Mika nechávali u otca, často mu rozprával o mojej mame. Viete, zomrela keď som bol ešte malý.“

„Prepáčte, pán Sandoval, ale ste dosť rozvláčny. Povedzte nám radšej, čo sa stalo v noci, z 28. na 29. Decembra.“

„Vaša ctihodnosť, snažím sa spomenúť si ako sa to celé odohralo a prichádzajú mi na um Mikove otázky. Vlastne ani neviem, či si pamätám, čo sa presne stalo. Viem, že sa ma pýtal, či som niekedy šoféroval automobil. Rozprával som mu o volante, tých troch pedáloch – brzda, plyn a – ten tretí, už si nespomínam ako sa volal. Pýtal sa ma, prečo sa už také autá nevyrábajú a ako to, že to naše ide samo. Pamätám si, ako sme sa začali blázniť. Spomenul som si na všetky tie veci. Viete, ako mladík som mal také auto. Tváril som sa, že v ruke držím volant a nohami stláčam tie pedále. Preraďoval som rýchlosti a ústami som napodobňoval zvuky spaľovacieho motora. Mike sa smial. Ach, ten jeho smiech!“

„Pán Sandoval, rozumiem, ale sústreďme sa na fakty. Čo presne sa stalo? Opíšte nám čo najpresnejšie celý incident,“ povie sudca s formálnym výrazom na tvári.

„Nebol to incident. Proste sa to stalo. Nemôžem za to! Nikto za to nemôže. Rýchlosť nášho vozidla dosahovala asi 140 km/h. Blížili sme sa k železničnému priecestiu. Asi 500 metrov pred priecestím naše vozidlo náhle zastavilo a po chvíli sa opäť rozbehlo. No a keď sme prechádzali cez to priecestie… keď sme ním prechádzali…“ ako to hovorím, uvedomujem si, že sa môj hlas zmenil. Snažím sa pôsobiť sebavedome, ale nejde to. „Keď sme tým prekliatym priecestím prechádzali, vrazil do nás vlak! Môj syn je mŕtvy! To je všetko, ctihodnosť,“ poviem.

V súdnej sieni je ticho. Ani sudca, ani obžaloba sa ma chvíľu na nič nevypytujú. Trvá to možno len desať alebo pätnásť sekúnd, ale mne sa zdá, že sa zastavil čas. Srdce v hrudi mi bije tak rýchlo, že jeho tlkot prekonal hranicu

… čítať viac

II.Kapitola

Otvorím dvere. Predo mnou stojí premočená mladá žena. Jej tvár mi je povedomá.
Akoby som ju už stretol.

„Dobrý deň. Volám sa Teresa. Teresa Bakerová,“ hovorí a vystiera ku mne
svoju dlaň.

„Prepáčte, poznáme sa?“ opýtam sa.

„Bola som svedkom Vášho procesu,“ odpovie.

„Vážne? Nevšimol som si Vás. Čo odo mňa chcete? Keď ste boli na súde,
mohli ste pochopiť v akej som situácii. Jediné, čo si teraz želám, je mať od
všetkých pokoj! Nič Vám nehovorí príslovie: ‚Toleruj a budeš tolerovaný?!‘“

„Pán Sandoval, toleranciu nepovažujem za najvyššiu z hodnôt, ale o tom
niekedy inokedy. Vyhľadala som Vás, pretože ma zaujal Váš príbeh. Myslím, že
by som Vám mohla pomôcť s otázkami, ktoré Vás trápia.“

„Dofrasa,“ preblesne mi hlavou, „mám na krku agenta.“ Na súde určite
nebola. To by som si všimol. Keď naletím, celkom určite ma udá, že som sa
priečil rozsudku.

„O čom to hovoríte? Ja nemám žiadne otázky! A vôbec, myslím, že by ste
mali odísť!“ No žena nevyzerá, že by sa chystala vzdať.

„Ste doma sám?“ vyzvedá.

„Do toho Vás nič! Počkajte tu,“ poviem a odchádzam do kuchyne, aby som
Georgovi prikázal zavolať na linku Verejnej Bezpečnosti.

Nahlásim, že ma kontaktoval svedok súdneho procesu. Ak je tá žena
nasadený agent, nič sa jej nestane. Ak nie, má smolu. Hlavné je, že ma Všemohúci
nechá na pokoji, keď verifikuje, že som svoj trest prijal a nebúrim sa proti nemu.

Všemohúci občas za odsúdenými pošle agenta, aby zistil, či svoj trest
prijali, alebo nie. Akákoľvek vzbura je nebezpečná. Je nemysliteľná. Ak je tá
mokrá na prahu môjho domu agent, a ja by som sa nechal nachytať, dostal by som
basu. Natvrdo.

„Verím, že to nebola náhoda!“ zakričí žena od dverí.
Čo to dočerta hovorí?! Ako to môže tvrdiť?

… čítať viac

III.Kapitola

„Bzzz-bzzz-bzzz,“ zívajúc uvažujem, kde som a prečo som si nastavil
budík, keď som na péenke a do práce ísť nemusím. Zrejme som ho nikdy nevypol.

George ma budí každé ráno o šiestej. Vonku je ešte tma.
„George, vypni budík,“ nervózne zrevem. Nasleduje paľba matematických
príkladov. Budík sa vypne, až keď vyriešim tri za sebou správne. Mal som to ale
nápad, takto to nastaviť… Strieľam čísla ako malý chlapec, ktorý sa snaží
kameňom trafiť letiaceho vrabca do ľavého oka.

„128 delene 8“, nadhodí.

Na správnu odpoveď mám len niekoľko sekúnd. „Osemnásť! Nie, počkaj…
Je to šestnásť!“ opravím sa.

„Nepočujem, Jim, zopakuj odpoveď,“ sťažuje sa George.

Hlúpy štupeľ! „Šestnásť, je to šestnásť,“ zrevem nahlas.

„Odpovedal si správne, Jim, prajem ti pekné ráno. Dnes je štrnásť stupňov
Celzia, čo je na tento deň v roku celkom teplo. Tvoj kalendár neobsahuje žiadne
položky. Praješ si, aby som ti prečítal najnovšie správy z domova a zo sveta?“

„Nie, ďakujem,“ opäť zrevem. Čo ak má Teresa s Georgom pravdu? Čo ak
ma Všemohúci odpočúva? Ale prečo by niečo také robil?! Asi som už
paranoidný. Pre istotu nechám štupeľ v uchu. Čo ak predsa? Chvíľu sa bez neho
zaobídem. Okrem toho, ja ho počujem dobre, len on mňa mizerne.

„Rozhodne nemám záujem o žiadne správy, George,“ zamrmlem, akoby
ma mohol počuť.

Jediné, po čom túžim, je ľahnúť si späť do postele a tak aj urobím.
Namiesto toho, aby som dokázal zaspať, sa len dívam na strop.

Matematické príklady celkom zobudili tú časť môjho mozgu, ktorá v
spánku hibernovala. Aktívna bola len tá intuitívna, ale tá nedokáže počítať žiadne
príklady. Som si istý, že dnes už nezaspím. V mysli sa mi neustále premieta
včerajšie stretnutie. Ľahko by som uveril, že sa mi to celé iba snívalo. Premočené
a zablatené topánky dosvedčujú, že to nebol sen. Absolvovali dlhú pešiu
prechádzku. Ešte aj teraz ma bolia nohy.
… čítať viac