25 mg
Prajem Vám príjemný čitateľský zážitok.
Michal Rehák, autor
I.Kapitola
„Bola tma. Všade bola tma. Predné reflektory nášho auta osvetľovali cestu pred nami, ale nedosvietili na viac než sto alebo sto dvadsať metrov. Mike sa ma neustále niečo vypytoval. Najprv na starkú, moju mamu. Ako to, že umrela skôr, než ju mohol stretnúť. Zjavne bol ovplyvnený otcovými rečami. Keď sme Mika nechávali u otca, často mu rozprával o mojej mame. Viete, zomrela keď som bol ešte malý.“
„Prepáčte, pán Sandoval, ale ste dosť rozvláčny. Povedzte nám radšej, čo sa stalo v noci, z 28. na 29. Decembra.“
„Vaša ctihodnosť, snažím sa spomenúť si ako sa to celé odohralo a prichádzajú mi na um Mikove otázky. Vlastne ani neviem, či si pamätám, čo sa presne stalo. Viem, že sa ma pýtal, či som niekedy šoféroval automobil. Rozprával som mu o volante, tých troch pedáloch – brzda, plyn a – ten tretí, už si nespomínam ako sa volal. Pýtal sa ma, prečo sa už také autá nevyrábajú a ako to, že to naše ide samo. Pamätám si, ako sme sa začali blázniť. Spomenul som si na všetky tie veci. Viete, ako mladík som mal také auto. Tváril som sa, že v ruke držím volant a nohami stláčam tie pedále. Preraďoval som rýchlosti a ústami som napodobňoval zvuky spaľovacieho motora. Mike sa smial. Ach, ten jeho smiech!“
„Pán Sandoval, rozumiem, ale sústreďme sa na fakty. Čo presne sa stalo? Opíšte nám čo najpresnejšie celý incident,“ povie sudca s formálnym výrazom na tvári.
„Nebol to incident. Proste sa to stalo. Nemôžem za to! Nikto za to nemôže. Rýchlosť nášho vozidla dosahovala asi 140 km/h. Blížili sme sa k železničnému priecestiu. Asi 500 metrov pred priecestím naše vozidlo náhle zastavilo a po chvíli sa opäť rozbehlo. No a keď sme prechádzali cez to priecestie... keď sme ním prechádzali...“ ako to hovorím, uvedomujem si, že sa môj hlas zmenil. Snažím sa pôsobiť sebavedome, ale nejde to. „Keď sme tým prekliatym priecestím prechádzali, vrazil do nás vlak! Môj syn je mŕtvy! To je všetko, ctihodnosť,“ poviem.
V súdnej sieni je ticho. Ani sudca, ani obžaloba sa ma chvíľu na nič nevypytujú. Trvá to možno len desať alebo pätnásť sekúnd, ale mne sa zdá, že sa zastavil čas. Srdce v hrudi mi bije tak rýchlo, že jeho tlkot prekonal hranicu
1
„Pokračujte,“ povie napokon sudca.
„Čo do pekla chcete ešte vedieť?“ osopím sa.
„Pán Sandoval, viete, prečo Vás súd predvolal, nie?“
„Prázdne slová...“ zamrmlem.
„Prosím? Čo ste vraveli?“ opýta sa sudca.
„Nevravel som nič. V predvolaní stálo, že som obvinil Všemohúceho z chybného riadenia dopravy. Je to hlúposť! Nikdy som nič také nepovedal.“
„Pán Sandoval, Jim. Ste sudca, múdry a vzdelaný človek. Ale aj my sme len ľudia. A ľudia robia chyby. Priznajte sa a ja urobím všetko preto, aby súd vo Vašom prípade vzal do úvahy poľahčujúce okolnosti. Váš register je bez záznamu. Pokúsime sa celú vec uzavrieť napomenutím.“
„Pán sudca, dovoľte mi obvinenému položiť niekoľko otázok,“ prihlási sa o slovo Noah Lynch, slizký pätolízač, programová chyba súdneho systému. Mal som ho párkrát na pojednávaní. Často išlo o kontroverzné prípady, ktorých sa nikdy neštítil. Žaloval aj Nicka Spaceyho, môjho bývalého kolegu. Bol to jeho koniec.
„Pán sudca, nebolo by správne prihliadať na akékoľvek poľahčujúce okolnosti pre pána Sandovala,“ pokračuje Lynch, „ak by sa ukázalo, že ste dopustili procesnú chybu, sám by ste sa mohli dostať do problémov.“
Sudca sa nepokojne uhniezdi vo svojom kresle. Je zjavné, že sa Lyncha bojí. Ak dostane mňa, môže dostať aj jeho. Ten človek nemá žiadne zábrany a sudca to vie.
„Nech sa páči, pán Lynch, obžalovaný je Váš,“ povie sudca.
Viem, čo pre mňa jeho slová znamenajú. Je to ortieľ. Ako keď Rímsky cisár vydal väzňov na nemilosť gladiátorským hrám. Dostali do rúk len smiešnu zbraň, ktorou sa mali postaviť vyhladovaným šelmám. Zväčša to bola iba palica, pripomínajúca meč alebo luk, či prak bez streliva.
Aj ja som teraz zbabelým sudcom hodený šelme v podobe bezohľadného Lyncha. Slovami „obžalovaný je Váš,“ sa sudca zriekol akejkoľvek snahy vstupovať do prípadu. Je mu jedno, či budem odsúdený, a čo sa v onú noc naozaj stalo. Hlavné je, že jeho pozícia je mimo ohrozenia. Všemohúci vzniesol
2
Lynch pokračuje: „Pán kolega, sme tu preto, aby sme zistili, či ste manipulovali s vozidlom alebo nie. Všemohúci neriadi dopravu chybne, to je vylúčené! Museli ste zasiahnuť do riadenia automobilu!“
Lynch je ako pijavica. Nazýva ma kolegom, ale v skutočnosti má oveľa nižšie postavenie, než ja. Je obyčajným žalobcom, zatiaľ čo ja som trestným sudcom už viac než desať rokov. Pred pár rokmi to bol len lokaj, sopľavý koncipient.
„Dobre viete, pán kolega, že Všemohúci nikdy neklame. Nemôže klamať. To Vy klamete! Pred tromi dňami ste z nemocnice svojej partnerke napísali správu, v ktorej stálo nasledovné: ‚Rose, je mi to ľúto. Bola to nehoda. Nastala chyba v riadení dopravy.‘“
„Bola to súkromná správa, ty hovädo!“ sipím naňho postojačky.
„Sadnite si, pán Sandoval! Upokojte sa!“ povie sudca.
„Pán kolega, ako určite viete, Všemohúci súdu sprístupní každú správu, ktorá by mohla ohroziť spoločenský poriadok,“ pokračuje Lynch. „Ste kriminálnik! Vaše súkromie je Vaša vec, ale len do tej miery, do akej je v súlade so zákonom. Takže...“ povie so zdvihnutým obočím a nepodarene skrývaným úsmevom, „je jasné, že ste spochybnili Všemohúceho! Všemohúci nepozná omyl! Je nemožné, aby sa vlak prechádzajúci cez priecestie zrazil s Vašim automobilom bez toho, aby ste zasiahli do riadenia vozidla.“
„Neviem o čom to hovoríte,“ ja na to. Hľadím priamo pred seba. Najradšej by som sa prepadol pod zem. Bolo by mi lepšie, keby som sa nebol narodil. Všetko, čo mi bolo milé, je preč. Mike je mŕtvy a systém, ktorému som celý život slúžil, ma prenasleduje ako škodnú.
Chýba mi svetlo. Slnko. Aspoň jeden lúč! V súdnej sieni nie sú žiadne okná. Je plná sterilného umelého svetla – studeného svetla bez života.
„Čo za búdu to na mňa šijete?“ opýtam sa.
„Pán kolega, Všemohúci nerobí chyby! Nemohli ste sa s vlakom zraziť náhodou! Náhoda neexistuje. Všetko je v rukách Všemohúceho, inak by nebol všemohúci,“ opakuje Lynch známu mantru.
„Prosím ctený súd, aby rozhodol o vine a treste obžalovaného,“ povie napokon.
3
„Pán Sandoval, súd rozhodol, že ste vinný v plnom rozsahu obžaloby. Najprv ste manipulovali s riadením Vášho automobilu, čím ste spôsobili zrážku s nákladným vlakom, pri ktorej vyhasol život Vášho syna. Neskôr, aby ste zakryli svoje zlyhanie, ste Všemohúceho obvinili z nedokonalého riadenia dopravy. Súd Vás uznal vinným a vymeral Vám trest odňatia slobody v trvaní päť rokov. Nakoľko sú Vaše záznamy čisté, tentokrát sa súd prikláňa k podmienečnej verzii trestu. Môžete odísť. Index Vašej výkonnosti ako aj Vaše vytrvanie v úrade budú prehodnotené nezávislým súdnym procesom.“
Hlava sa mi točí a chce sa mi zvracať. Mám dojem, že v momente, keď sa postavím, sa buď zveziem k zemi alebo zvyškami žalúdočnej žlče ozdobím Lyncha a jeho peknú aktovku z bielej kože. Nič som neraňajkoval, bude to bolieť.
Upriem svoj zrak na členov poroty, ktorí sedia po sudcovej pravici. Upúta ma mladý muž nevysokej postavy. Na špičke nosa má položené okuliare v hrubom čiernom ráme. Jeho tmavé vlasy sú vzadu zviazané gumičkou. Naše pohľady sa stretli. Z jeho očí čítam súcit.
Súcit... Možno je to len projekcia mojej mysle. Ale aj tak, pohľad na neho ma upokojí. Akoby stále jestvoval niekto, komu na mne záleží. Viem, je to len pohľad. Nikdy viac ho neuvidím.
„Pojednávanie je ukončené. Môžete ísť,“ povie sudca znovu, postaví sa a opustí súdnu sieň.
S podmienkou na konte sa poberiem domov. V úrade zostanem nanajvýš zopár mesiacov, kým za mňa nájdu náhradu. Už ma nič nečaká. Nikto ma nečaká. Môj dom je prázdny. Nie je tam ani Mike, aby ma privítal, ani Rose, aby ma ignorovala.
Opúšťam budovu súdu. Kráčam po širokom schodisku. Hlava sa mi stále točí a nohy podlamujú.
Vyšlo slnko a hoci to uprostred zimy nebýva zvykom, cítim, že ma jeho lúče hrejú na temene hlavy.
4
„George, vypni sa prosím,“ poviem nahlas.
Pretackám sa k zastávke a čakám na príchod oceľovej húsenice. Sadnem si na lavičku. Cítim sa ako po opici. Až na to, že dôvod nikdy nepominie. Už od života nič nečakám. Len príchod električky. Len príchod smrti.
Prichádza Dvere sa otvoria a ja nastúpim. Sadnem si vedľa starej ženy naľavo od dverí. Jediné voľné miesto. Radšej by som sedel sám. Zakrytý samotou a izolovaný od všetkých. Mimovoľne zdvihnem zrak, aby som si ju obzrel. Hľadí von cez okno.
možno je drzé čumieť na cudzieho človeka. Je mi to jedno. Všetko, na čom záležalo, je preč. Všetko, čo malo zmysel, už nejestvuje. Asi by som mal plakať, ale ani to nedokážem.
A ešte je tu ten čudný pocit. Cítim sa slobodný ako nikdy predtým. Nemám čo stratiť. Všetko môžem. Môžem civieť na ľudí okolo seba. Môžem sa prežrať, opiť do nemoty alebo zabiť. Už nemám nič, čo by som mohol stratiť.
Tak predsa som dokonale slobodný! Ako mŕtvola, ktorá nevie prestať dýchať. Po ničom netúžim. Nič nechcem, nič nečakám. Električka prišla, smrť sa niekde zdržala.
Žena náhle otočí hlavu smerom ku mne a pozrie sa mi do očí. Nič nevraví, len sa usmieva. Nezíza ako ja na ňu. Už jej pohľad dlhšie neznesiem. Rukami si zakryjem tvár a bez vzlyku cítim, ako mi dlane zvlažuje potok sĺz, ktorý som na súde zdržiaval. Po chvíli zložím ruky z tváre a hľadajúc vreckovku siahnem do pravého vrecka nohavíc. Je prázdne. Žena po chvíli ponorí ruku do kabelky a podáva mi vlastnú vreckovku. Nie papierovú, ale z látky. Nikdy som nevidel, aby niekto nosil vreckovku z látky. Pohľad starej ženy stále spočíva na mojej tvári. Celkom bez slova prijmem ponúkanú pomoc a slzy osuším bavlnenou látkou. Žena nastaví dlaň, akoby niečo čakala. Pochopím, že vreckovku chce naspäť. Rozpačito ju zložím najprv napoly a potom ešte raz a podám jej ju. Usmeje sa na mňa. Moje slzy v nej nevzbudzujú znechutenie a vreckovku starostlivo vloží späť do kabelky.
„Námestie Franza Liszta,“ zaznie v kabíne. Ešte raz sa na starú ženu pozriem. Okrem úsmevu si všimnem aj jej slzy. Ona vzlyká! Možno som jej niekoho pripomenul.
5
Naše nemé stretnutie presekne zvuk dverí, ktoré sa začali zatvárať. Bez
ďalšieho váhania vystrelím smerom k nim. Medzi krídlami dverí zostal priestor
tak na jeden lakeť. „Ak vojdem bokom, prejdem,“ pomyslím si. Vleziem do
štrbiny, keď v tom pocítim tupý náraz do hrude a do čela. Rýchlym pohybom
oboch rúk trochu odsuniem nemilosrdné dvere a tackajúc sa vystúpim z
električky. Hlava ma príšerne bolí. Ešte pred chvíľou som sa bál príchodu domov.
Teraz netúžim po ničom inom, než klesnúť celou váhou do postele.
A v najlepšom prípade sa už nikdy nezobudiť.
Prichádzam k domu. Pri pohľade z diaľky pôsobí mohutne. Možno je to
tým, že zväčša chodievam domov autom. Električkou som nešiel už roky. Dom
je rozhodne priveľký. Pre jedného určite. Ani neviem ako som sa sem z električky
dostal.
V hlave mi víria temné myšlienky prehlušované pulzujúcou bolesťou.
Otvorím dvere a zamierim priamo do spálne. V topánkach. Zložím sako a padám
pod ťarchou dňa do postele. Deň je síce len v polovici, ale svojou povahou sa
ponáša skôr na kulminujúcu nočnú moru, než na poludnie. Dúfam, že ho spánkom
predčasne ukončím.
Nejde to. Ležím nehybne na chrbte a zízam na strop. Biely plafón, čierne
myšlienky. A že život nie je čierno-biely?! Zo stropu visí masívny luster
s množstvom podlhovastých sklenených trubičiek. Musí byť ťažký, dobre
pripevnený. Ktovie, či by ma udržal? Sotva! Pravdepodobne by sa vytrhol aj
s reťazou. Napokon predsalen zaspím, to ostatné neutečie.
„Cŕŕŕn-cŕŕŕŕŕŕŕrń,“ ozve sa. Prevalím sa na bok a vankúšom si zakryjem
hlavu. „Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn,“ domový zvonček neprestáva zvoniť.
„George, zapni sa!“ prikážem, „Koho to sem čerti nesú?“
„Prepáč, Jim, nerozumiem otázke.“
„Pýtam sa, kto zvoní!“ zopakujem. George je skvelý pomocník. Je to môj
virtuálny asistent. Odkedy som si nechal implantovať mikročip, je so mnou stále.
Ale občas je to otrava. Má aj svoje muchy.
„Je príliš tma a prší. Nedokážem tú osobu identifikovať,“ odpovie.
Nech mi dá každý pokoj! Ležím v posteli a snažím sa utajiť svoju
prítomnosť v dome. „Cŕŕŕn-cŕŕŕn-cŕŕŕn-cŕŕŕŕn,“ zvoní, žeby zobudilo aj mŕtveho.
Čo je to dočerta?! Otravný kuriér? Teraz večer?!
Ak chcem mať pokoj, budem to musieť vybaviť. Potom sa vrátim do
postele. Uberám sa smerom k dverám. Asi nevyzerám ako človek, ale na tom nezáleží. Ani sa tak necítim. Krátky pohľad z okna mi prezradí, že vonku je
naozaj tma.
Kontakt
Prevádzkovateľ:
Mgr. Michal Rehák
Kmeťova 16
900 28 Ivanka pri Dunaji
DIČ: 1078152878
Dôležité odkazy:
V prípade otázok nás môžete kontaktovať pomocou formulára: