25 mg
Prajem Vám príjemný čitateľský zážitok.
Michal Rehák, autor
III.Kapitola
„Bzzz-bzzz-bzzz,“ zívajúc uvažujem, kde som a prečo som si nastavil
budík, keď som na péenke a do práce ísť nemusím. Zrejme som ho nikdy nevypol.
George ma budí každé ráno o šiestej. Vonku je ešte tma.
„George, vypni budík,“ nervózne zrevem. Nasleduje paľba matematických
príkladov. Budík sa vypne, až keď vyriešim tri za sebou správne. Mal som to ale
nápad, takto to nastaviť... Strieľam čísla ako malý chlapec, ktorý sa snaží
kameňom trafiť letiaceho vrabca do ľavého oka.
„128 delene 8“, nadhodí.
Na správnu odpoveď mám len niekoľko sekúnd. „Osemnásť! Nie, počkaj...
Je to šestnásť!“ opravím sa.
„Nepočujem, Jim, zopakuj odpoveď,“ sťažuje sa George.
Hlúpy štupeľ! „Šestnásť, je to šestnásť,“ zrevem nahlas.
„Odpovedal si správne, Jim, prajem ti pekné ráno. Dnes je štrnásť stupňov
Celzia, čo je na tento deň v roku celkom teplo. Tvoj kalendár neobsahuje žiadne
položky. Praješ si, aby som ti prečítal najnovšie správy z domova a zo sveta?“
„Nie, ďakujem,“ opäť zrevem. Čo ak má Teresa s Georgom pravdu? Čo ak
ma Všemohúci odpočúva? Ale prečo by niečo také robil?! Asi som už
paranoidný. Pre istotu nechám štupeľ v uchu. Čo ak predsa? Chvíľu sa bez neho
zaobídem. Okrem toho, ja ho počujem dobre, len on mňa mizerne.
„Rozhodne nemám záujem o žiadne správy, George,“ zamrmlem, akoby
ma mohol počuť.
Jediné, po čom túžim, je ľahnúť si späť do postele a tak aj urobím.
Namiesto toho, aby som dokázal zaspať, sa len dívam na strop.
Matematické príklady celkom zobudili tú časť môjho mozgu, ktorá v
spánku hibernovala. Aktívna bola len tá intuitívna, ale tá nedokáže počítať žiadne
príklady. Som si istý, že dnes už nezaspím. V mysli sa mi neustále premieta
včerajšie stretnutie. Ľahko by som uveril, že sa mi to celé iba snívalo. Premočené
a zablatené topánky dosvedčujú, že to nebol sen. Absolvovali dlhú pešiu
prechádzku. Ešte aj teraz ma bolia nohy.
1
A tá žena... Teresa. Prečo mi chcela pomôcť? Čo sú tí ľudia zač? Vraj Spolok na ochranu týraných žien... Nie som včerajší! A čo mi to hovoril ten chlapík? Josh, či ako sa volal... že Všemohúci po mne pôjde. Nič o mne nevedia! Vôbec ma nepoznajú. Nikto mojimi rukami neprešiel bez toho, aby ho to poznačilo. Nie, Všemohúci proti mne nič nemá.
Po niekoľkých minútach vstávam z postele a odoberiem sa do kúpeľne. Umyjem si tvár vlažnou vodou. Studená mi na ráno nerobí dobre.
Hľadím na muža v zrkadle. „Kto si, človeče? Ako to, že si ešte stále nažive?“ poviem nahlas. V hlave mám množstvo otázok. Čím viac sa nad nimi zamýšľam, tým viac ich je. Zrejme spolu súvisia, ale odpovede neprichádzajú. Čo ak Teresa živí pocit stihomamu, ktorý sa vyvinul z post-traumatického stresu? Nič nevedia!
Modrooký chlapík v stredných rokoch na mňa hľadí, ako by ma videl poprvýkrát. Jeho plavé vlasy začali sivieť. Nikdy predtým som si to nevšimol. Nie je to zjavné na prvý pohľad, treba sa prizrieť zblízka. Strnisko prezrádza, že sa už niekoľko dní poriadne neoholil. Na čele i pod očami má nové, hlboké vrásky.
„Prečo ešte nie si mŕtvy, Jim?“ položím mu sugestívnu otázku. „Mal si byť s Mikom!“ poviem polohlasne.
Možno je to celé nezmysel. Mal by som sa vrátiť do práce a žiť svoj život ako predtým. Prežil som. Je to náhoda. Ako celý môj život. Mám zahodiť svoju kariéru kvôli jednej tragédii a zvyšok života stráviť presviedčaním všetkých okolo, že Všemohúci ma chcel zabiť?!
Postavím sa osudu, zanechám temné myšlienky. Budem tým, kým som vždy bol. Jim Sandoval, ctihodný sudca. Veď je to jasné! Nemal by som sa stretávať s pochybnými ľuďmi. Zaiste to nepomôže môjmu postaveniu. Napokon, mám len podmienku. Keď budem verne slúžiť Všemohúcemu, možno sa mi po čase vráti aj môj spoločenský status. Je to celé moja chyba.
Nemal som Rose písať tú správu. Mal som to nechať tak. Nejak by sa to už utriaslo. Celkom som sa z Mikovej straty zosypal. Musím sa pozbierať! Väčšina ľudí by zostala na dne. Ale ja nie! Vzopriem sa smútku, znovu vybudujem svoj život. Znovu to dokážem!
Muž v zrkadle sa na mňa sebavedome usmeje. Už to nie je tá skormútená tvár. Na začiatok by som sa mal oholiť! Vrátiť sa do starých koľají. Začať sa o seba starať. Vezmem do rúk holiaci strojček a rýchlymi ťahmi sa nahrubo oholím. Potom, čo skrátim najdlhšie výrastky strniska, vezmem do rúk ručný strojček s 2
Tvár oholená, môžem sa pobrať do práce. Kolegovia budú prekvapení! Určite ma tak skoro nečakali. Ukážem im, ako sa vzoprieť osudu. Získam si u nich ešte väčší rešpekt, než som mal dosiaľ. Vyjdem z kúpeľne a zamierim k šatníku. Vyberiem si nejaký štýlový oblek a peknú košeľu.
Ešte duša! Nestačí sa oholiť, musím sa postarať aj o dušu. Nemeditoval som, odkedy sa to stalo. Možno aj preto som taký rozbitý. Skôr, než by som si to uvedomil, sedím na chodidlách s rukami položenými v lone. Zhlboka sa nadýchnem a... „a Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami,“ preženie sa mi hlavou.
Sú to slová s maminej knižky. Dal mi ju otec, keď u nás bol na oslave Zimného Slnovratu. Začal som si z nej trochu čítať. Len tak, pre zaujímavosť. Viem, že Biblia je top knižkou na indexe, ale táto je iná. Je po mame. Nemohol som ju len tak zahodiť.
Roky meditácie zavelili telu usadiť sa a dýchať. Ale myseľ sa preladila. Už zase tie jedovaté myšlienky o Slove, ktoré sa stalo telom. Musím sa ich zbaviť! Vzoprieť sa celou silou! Náboženstvo je barlička pre slabých. Ja taký nie som, nepotrebujem pomoc. Zo svojej situácie sa dostanem sám. Nikto mi nemôže pomôcť! Musím sám, ja sám. Musím sa zriecť dotieravých myšlienok na ono Slovo!
Nepotrebujem spasiteľa! Prečo ma nenechal skapať?! „Prečo si ma nenechal skapať?! Tak prečo?!“ poviem a vzápätí pocítim silný kŕčovitý ťah tvárových svalov a z očí sa mi rinie prameň slaných sĺz.
Nemôžem prestať myslieť na slová z maminej knižky. Chodím po izbe sem a tam ako divý tiger v malej klietke. Ako nervózna a hladná šelma. Vstanem a odoberiem sa do šatníka. Otvorím šuplík, ale knižku nenachádzam. Dočerta, kde len môže byť?!
Musím prehľadať celý šatník. Začnem komodami. Prehŕňam sa vo veciach. Prejdem všetko svoje oblečenie od ponožiek až po kravaty. Ešte Rose. Čo ak som ju v rýchlosti vložil k jej veciam? Je to nepravdepodobné, ale čo ak predsa...?
Keď sa dostanem k jej veciam, všimnem si modrý huňatý sveter. Rada ho v zime nosievala. Na lyžovačky a tak. Vyberiem ho zo šuplíka a priložím si ho k tvári. Páčil sa mi na nej. Ešte stále vonia ako Rose. 3
Mala ho na sebe, keď som prišiel domov neskoro v jeden jesenný večer. Náš vzťah neklapal. Nerozumela mi. Nevedela pochopiť, že si po práci potrebujem oddýchnuť. Aj ja som len človek. Stalo sa to pred niekoľkými rokmi.
Bol som vonku s kamarátmi a trochu sme sa zabávali. Rose ma čakala. Vraj nemohla zaspať. Keď som prišiel, sedela schúlená v kresle. Postavila sa a podišla ku mne. Objala ma, ale potom sa zháčila.
„Čo to je za voňavku, Jim? S kým si zase bol?“ osopila sa na mňa. Bola veľmi podozrievavá. A žiarlivá.
„Bol som sa len trochu zabaviť s Fredom a Marvinom, čo z toho robíš vedu? O nič nejde.“
Neverila, hoci som ju naďalej presviedčal, že to bola len zábava. Trochu sme si v ten večer vypili a pri vedľajšom stole sedelo osamelé dievča. Pochopil som, že je to moja príležitosť. Ten, s kým sa mala stretnúť, neprišiel. Prisadol som si k nej a chvíľu sme sa rozprávali. Bola mladšia ako ja. O veľa.
Takýmto dievčatám stačí chvíľu načúvať, občas prikývnuť a zaplatiť zopár drinkov. Nespomínam si ani na jej meno. Potom som ju vzal do auta a strávili sme spolu príjemný čas. Ľahká korisť. Vlastne to s tým dievčaťom nebola moja jediná avantúra. Ale bola prvá. Prvá počas vzťahu s Rose. Nikdy som sa jej nepriznal. Ďalej nenaliehala, aby som jej vysvetlil vôňu dámskeho parfumu, ale zrejme to v nej stále hlodalo.
Potom som sa celé roky bál, že mi to vráti. Že si niekoho nájde. Tak sme sa dohodli.
„Pozri, nebudeme sa tu hrať na nejaké starosvetské manželstvo alebo čo. Ty máš svoje vzťahy, ja zas svoje,“ navrhol som.
„To znie fér,“ odvetila.
Bol to manifest nášho otvoreného vzťahu, ktorý od tej chvíle chladol ešte viac. No a čo? Veď sme dospelí ľudia a keď sa dohodneme, môže to fungovať. Bohvie, prečo nám to neklapalo...
V poslednom čase bola taká odmeraná, že som ju mlčky podozrieval, že niekoho má. Nikdy som jej to nepovedal. O vzťahoch sme sa nebavili. Niektoré tajomstvá je lepšie nechať nevypovedané.
Najťažšie zo všetkého bolo pozrieť sa do očí Mikovi. Vždy, keď som sa vyspal s inou ženou, než s jeho matkou - a s Rose sme spolu už takmer nespávali - mal som pocit, že som ho zradil. Cítil som to vnútri ako nekonečnú 4
Nič to, aj tak je teraz všetko inak. Čas sa nedá vrátiť a žijeme len raz. Vezmem sveter, na rýchlo ho poskladám a vložím na pôvodné miesto.
Niečo tu nehrá! Dočerta, ako je možné, že si tu Rose nechala všetky svoje veci?! Ak by ma chcela opustiť, vzala by to so sebou. Nedáva to zmysel! Snáď sa... Snáď si nevzala od žiaľu život, keď zistila, že Mike je mŕtvy.
Rázne zatvorím šuplík, čím ukončím svoje pátranie po maminej Biblii. Nie, nemôžem ísť do práce. Nič nie je ako predtým. Rose je preč, Mike je preč. Celý môj život je preč. Rozplynul sa ako cukor v horúcom čaji. Čo si to tu nahováram?!
Rázne zo seba zhodím prežehlenú košeľu a vymením ju za tričko. V tričku sa cítim oveľa pohodlnejšie. Na nohy natiahnem bledomodré džínsy a odchádzam z domu. Musím odísť a zistiť čo je s Rose! Ale na koho sa obrátiť? Úrady mi sotva pomôžu, ak je v jej únose zapletený aj Všemohúci. A ak je to tak, môj boj je vopred prehraný. Nemám čo stratiť. Kto mi pomôže získať nejaké informácie? Na koho sa obrátiť?
Teresa a tí jej podarení kamaráti! Možno mi pomôžu. Napokon, bol to Josh, kto vyslovil myšlienku, že po mne Všemohúci ide. Nie je voči nemu priateľsky naladený. Čudujem sa, že tie svoje myšlienky nekontempluje v base. Tak či onak, teraz sa mi to hodí. Pôjdem za nimi, možno sa dokážu nabúrať do systému a zistiť, kde sa Rose nachádza. Keď dokázali vytvoriť toho avatara, možno dokážu aj toto.
Zamierim k električke a odveziem sa niekoľko zastávok. Vystúpim v blízkosti štvrte, kam ma včera večer zobrala Teresa. Prechádzam sa po hlavných i zastrčenejších uliciach, ale nedokážem si vybaviť ako vyzeral dom, do ktorého ma doviedla. Bola noc a všetky budovy sa mi zdali rovnaké. Ako to vraveli? Spolok na ochranu žien...
Míňam mnohé budovy. Staré stavby najskôr zo začiatku minulého storočia. Okná pôvodné, drevené na väčšine z nich. Jediná vec, ktorá mi pripomína, že žijem v Novom veku je množstvo kamier. Sú všade. Vysoké rozlíšenie umožňuje Všemohúcemu lokalizovať v čase a priestore každého. Pre našu bezpečnosť. Teraz ma však premáha iracionálny pocit hrôzy. Človek s podmienkou nie je 5
Čo ľudia, ktorých som v mene zákona odsúdil? Cítili sa aj oni podobne, ako ja teraz? Starí, ktorí odmietali na čas umrieť, deti, ktoré sa narodili postihnuté a rodiny ich skrývali, pretože nemali dostatok prácehodín na platenie dane za poškodených. Koľko kresťanov som prenasledoval, pretože odmietli poslušnosť Všemohúcemu, a tvrdohlavo sa pridŕžali toho svojho boha?! A teraz od nich očakávam pomoc. Život je bizarné divadlo. Cítili sa podobne, ako ja teraz? Ako štvaná, prenasledovaná zver? A prenasledovateľom som bol ja! Možno mi to patrí. Možno bola predsalen nastolená kozmická spravodlivosť. Pošahaná karma!
Neviem ani akú farbu mala fasáda domu, kam ma Teresa zaviedla. Dočerta, ja to snáď nikdy nenájdem! Chodím tu už prinajmenšom dve hodiny, slnko sa už skláňa a tiene predlžujú. Pôjdem domov, nemá to cenu. Nemal som byť včera taký nevrlý. Mohol som si vypýtať aspoň nejaký kontakt na ten ich spolok. „Dočerta!“ poviem nahlas a hnev si vylejem na veľkom odpadkovom koši. Je plechový. Pri strete s mojou nohou sa ani nepohol. Za to ja si ten kopanec budem ešte chvíľu pamätať.
Zamierim k podchodu a prejdem k električke na Trnavskom mýte. Desať minút kým príde môj spoj. Asi 30 metrov odo mňa čosi prerábajú. Stavajú novú nástupnú rampu. Ale ako stavajú?! Dvanásť chlapov. Dvaja lopatou rozhadzujú štrk na veľkú plochu, jeden ich riadi a zvyšní sa opierajú o svoj pracovný nástroj.
„S takýmto nasadením by som to ďaleko nedotiahol,“ zašomrem potichu. Ten, čo sa opiera o lopatu, zarobí tak isto, ako ten, čo tvrdo pracuje. Kde je spravodlivosť?
Tí dvaja, čo doteraz „lopatovali“, náhle odchádzajú a iní dvaja, čo sa doteraz opierali, sa dávajú do práce. Takže takto to je! Nikto sa príliš nesnaží. Dohodli sa, že sa budú striedať. Aspoň sa nenadrú. Napokon, zarobia rovnako, ako keby sa išli pretrhnúť od roboty. Pri pohľade na tých mužov necítim nič, len ľútosť. Koľko času strávia opretí o lopatu? Štyri hodiny denne? Možno šesť! Keby všetci „makali,“ urobili by viac, lenivci.
Stodvadsaťtrojka prichádza. Nastúpim a smerujem domov. Som z toho znechutený. Do roboty som nešiel, pretože to nemá zmysel. Teresin dom som nenašiel a nemám ani poňatia, čo je s Rose. Električkou sa rýchlo prepravím až domov a niečo narýchlo zjem. Čo budem robiť? Ako nájsť Rose? Ako dlho ešte budem môcť čerpať voľno? Vonku sa už zotmelo a jediným verným priateľom je mi samota. Ešte aj George ohluchol. 6
„Cŕŕŕŕn-cŕŕŕŕŕn-cŕŕŕŕŕŕn,“ ozve sa nástojčivo. Koho to sem zase čerti nesú?! Počkať! Bláznivé zvonenie, podvečerný čas... Rozbehnem sa k dverám. Viem, kto to je!
„Dobrý večer, Jim, prišla som za Vami. Myslím, že ste sa nás dnes snažili vyhľadať,“ nadhodí Teresa.
„Ako to môžete vedieť?“ opýtam sa.
„Poďte ďalej,“ poviem hneď.
„Prepáčte, nie je tu bezpečne, veď viete... Všemohúci,“ vraví. „A ešte niečo. Navrhujem, aby sme si potykali. Bude to tak lepšie. Pravda, ak súhlasíte.“
„Samozrejme, som Jim,“ natiahnem k nej ruku.
„Teresa,“ ona na to.
„Takže čo? Zas ma vezmeš na večernú prechádzku?“ opýtam sa. „Naozaj som chcel za tebou zájsť, ale nedokázal som si spomenúť, do ktorého domu si ma včera večer doviedla. Nevšimol som si ani žiadnu tabuľku označujúcu váš spolok. Ale pekne po poriadku. Ako to, že o tom vieš? Sledovala si ma? Zazrela si ma na ulici z okna? Ak áno, prečo si mi nevyšla v ústrety?“ zasypem ju otázkami.
„Nie, z okna nie. Paul ťa videl v systéme. Blúdil si sem a tam po priľahlých uličkách, tak sme sa dovtípili, že si nás hľadal,“ prezradí.
„Paul?“ opýtam sa.
„Ten mladík, s ktorým si sa včera zoznámil.“
„Ako to, že Paul vie, kde sa nachádzam?“ opýtam sa.
„Povedzme, že je šikovný. Myslím, že mu stačí tvoj identifikátor a hneď zistí, kde si,“ povie.
„Odkiaľ má Paul môj identifikátor?“
„Dala som mu ho,“ usmeje sa. „Videla som ho na súde, tak som si ho rýchlo zapísala. Čo myslíš, ako by som zistila kde bývaš?“ dodá šibalsky.
„Takže spolok na ochranu žien, ktorý robí všetko preto, aby pomohol prisluhovačovi Všemohúceho v jeho neľahkom položení...“ neodpustím si uštipačnú poznámku.
„Možno. Povedz, Jim, prečo si nás hľadal? Nebolo to vôbec rozumné. Keď o tvojej prechádzke vieme my, vie o nej aj Všemohúci. Aj keď ešte 7
„No, ide o Rose. Mikovu matku,“ poviem a rozhovorím sa o tom, že je nepravdepodobné, že sama odcestovala, pretože si so sebou nevzala svoje veci. Dokonca ani tie osobné. „Napadlo mi, že by ste mi predsa len mohli pomôcť nájsť ju. Možno viete zistiť, kde sa Rose nachádza, keď ste tak poľahky zistili moju polohu,“ poviem.
„Skúsime to. Poďme teda, nestrácajme čas. Pozhováraš sa s Paulom či ti vie pomôcť. Je najlepší.“
A tak sa vyberieme z domu a trmácame sa nočnými ulicami, aby nás nemohli zachytiť kamery. Buď mám „Déjà vu“, alebo som sa zacyklil v čase, pomyslím si. Tentokrát si dám väčší pozor, ako sa k Teresinmu domu dostať. Všímam si ulice a staré kostolné veže, ktoré sú už len znamením niekdajšej doby, minulej epochy. Krucifixy boli demontované na začiatku Nového veku a staré chrámy nie sú ničím iným než kultúrnym pozostatkom našich poverčivých predkov. Zostali stáť len niektoré, tie veľké a najstaršie. Malé kostoly v dedinách a menších mestách boli zbúrané na znak triumfu pokroku a praktického rozumu.
„Čo si tak ticho, o čom uvažuješ? Bojíš sa o svoju priateľku, všakže?“ preruší moje myšlienky Teresa.
„Pravdaže sa o ňu bojím. Najprv som si myslel, že odo mňa odišla, že ma opustila, keď sa dozvedela o synovej smrti. V nemocnici som ležal niekoľko dní. Neprišla ma navštíviť.“
„To je naozaj zvláštne,“ povie.
„Nie je to až také zvláštne. Posledné roky nám to neklapalo. Boli sme spolu len kvôli Mikovi. Dnes som si však uvedomil, že všetky svoje veci nechala doma. Nevzala si nič. Celkom nič. Preto si nedokážem predstaviť, že niekam odišla. Pravdupovediac, obávam sa najhoršieho. Čo ak si od žiaľu vzala život?!“
„Nerob unáhlené závery. Paul ti iste pomôže zistiť, kde sa tvoja priateľka nachádza. Je fakt dobrý, uvidíš,“ uisťuje ma.
Pomaly sa dostávame do neveľkej, tmavej ulice. Bútľavá vŕba na ceste ma uistí, že som tadiaľto už dnes šiel. Je obrovská a do diery by vošiel aj dospelý človek. Zvláštna vŕba. Ktovie koľko dekád už pozoruje tunajších obyvateľov? Prejdeme ešte asi päťdesiat metrov a Teresa zastane pri vysokom dome. Vyberie z vrecka kľúč. Klasický kľúč, žiadnu bezkontaktnú kartu, a otvorí. Následne ma vovedie do tej istej miestnosti, kde sme sa včera stretli s jej priateľmi. 8
Dni a noci sa mi od nehody zlievajú. Už ma ani nezaujímajú dátumy či dni v týždni. Je len obdobie pred nehodou a obdobie po nej. Všetko ostatné je irelevantné.
„Sadni si prosím,“ povie, „skočím po Paula, zaiste sa tu niekde poneviera. Vie, že so mnou zrejme prídeš, bude sa ti venovať,“ povie Teresa s ochotou, akú od Paula v žiadnom prípade nečakám. Pri našom prvom stretnutí bol odmeraný a pôsobil namyslene. Koniec III. kapitoly
Milý čitateľ, ďakujem, že si prečítal prvé tri kapitoly knihy 25mg. Celú knihu si môžeš objednať v tvrdej väzbe alebo v elektronikckej forme v našom obchode.
Michal Rehák, autor
Kontakt
Prevádzkovateľ:
Mgr. Michal Rehák
Kmeťova 16
900 28 Ivanka pri Dunaji
DIČ: 1078152878
Dôležité odkazy:
V prípade otázok nás môžete kontaktovať pomocou formulára: